BÚRANIE ATELIÉRU JOSEFA SUDEKA

Písal sa rok 1989, keď mladý absolvent vysokej školy a zanietený fotograf Tomáš Leňo navštívil Prahu. Jeden z jeho primárnych cieľov bol ateliér na Újezdě v Prahe. Už dávno ho lákal jeho mikrovesmír. V ňom tvoril a stretával sa s priateľmi Josef Sudek, jeden z najvýznamnejších českých fotografov 20. storočia, ktorý viac vnímal svet ako život. Prítomnosť genia loci tohto miesta si autor prišiel vychutnať dvakrát. Druhý raz, 17. júla, aj s fotoaparátom, netušiac, že bude svedkom búrania tohto legendárneho ateliéru pod Petřínom. Náhoda? Náhody neexistujú, sú len pre nás nepochopiteľnými sledmi udalostí. 

Neboli tam ani médiá ani pamiatkari či kunsthistorici, bola tam iba demolačná čata a mladý dokumentarista, ktorý vzrušene zachytával surovú realitu konca jednej umeleckej éry. Bez príkras zaznamenával, na klasický čiernobiely film, nenávratnosť videného a zo smetiska vyhodených vecí si ako darček odniesol drevený hokerlík, na ktorom sedával sám majster Sudek. Toto silné emocionálne napätie z reportáže však pokračovalo aj po návrate domov. Po vyvolaní filmov, ktoré mali slabé krytie, ich bolo potrebné chemickým zosilňovacím procesom upraviť. Výsledok bol vcelku uspokojivý, no autor filmy archivoval a na istý čas sa k nim nevracal. Fotograf, na rozdiel od diela, má právo na mlčanie. 

Písal sa rok 1994 a citlivý tvorivý kompas nasmeroval autorovu pozornosť znova na negatívy z búrania ateliéru. Premeny boli zarážajúco prekvapivé. Zdalo by sa, že dokument má právo na epiku, no v tomto prípade išlo o silnú vizuálnu zmenu. Tú vytvorili čas a zosilňovač, ktoré na čiernobielych negatívoch začali vytvárať zvláštne optické efekty a uskutočnili prerod reportáže na sudekovskú lyriku. Umenie fotografie má všetky vyjadrovacie schopnosti a možnosti, a preto má aj všetky práva na časom spôsobené zmeny. Svetlo, čas a chémia sa stali atribútmi tvorivej matérie. Náhoda? Spontánne rozhodnutie autora nafotiť chátrajúci ateliér zavŕšilo jeho túžbu vzdať úctu imaginárnej tvorbe majstra Sudeka.

Predstavený súbor je výberom dvadsiatich štyroch čiernobielych fotografií. Aj keď je na záberoch zachytená pracovná dynamika postáv, hluk demolácie nepočuť, je pohltený v akomsi snovom tichu a v novej snovej realite. Prvoplánovo vnímame surovú udalosť búrania, ale tá je pretransformovaná na impresionistickú poéziu pominuteľnosti. Celá atmosféra zániku nám pripomína zdanlivo prostú, zato tak bohato objavnú krásu smútku, ktorú nachádzame aj v tvorbe Josefa Sudeka. Napríklad na Sudekovej fotografii Môj ateliér z roku 1955. 

To všetko dáva Leňovmu cyklu nový zmysel i význam. Dej súboru je obyčajný, no autor ho dokázal zbaviť všednosti a obdariť jemu vlastnou duchovnou poetikou. Matéria mizne, duch ateliéru ostáva. 

Týmto spôsobom vytvoril cyklus fotografií, o ktorom platí: Máme pred sebou pôstnu krásu, treba len na chvíľu zastať a mlčať. Ako napísal Vladimír Holan: „Mlčanie je jazykom sviatočným…“ 

Prítomnosť autora na Újezdě nebola náhodná. Tomáš Leňo, ktorého matka pochádzala z Čiech, nesie v sebe hlboko zakorenenú česko-slovenskú identitu. Preto jeho fotografie sú dnes pre českú kultúrnu obec vzácnym darom a zachránenou vizuálnou pamäťou. Ukazujú, že skutočné umenie a úcta k dedičstvu nepoznajú geografické ani politické hranice.

Jaroslav Seifert vo svojej básni Ateliér pod Petřínem, venovanej Josefovi Sudekovi, napísal: „Však na dvere tvojej chatrče z dreva, ktorej sa tiež hovorí ateliér, s úsmevom zaklopal Karol IV., kráľ, a vzal ťa za ruku…“ Možno sám Josef Sudek zobral za ruku Tomáša Leňa a zaviedol ho k svojmu ateliéru, vediac, že čas vie svoje. 

PaedDr. Daniela Kapráľová