ĽUDIA PRAVDE-PODOBNÍ

Keď ľudia hovoria, že fotografia zachytila dobu, vždy ma to privedie do rozpakov. Fotografia je len jej čiastočkou sprístupnenou v danom okamihu. Pripadá mi trúfalé domnievať sa, že sa z nej dá vyťažiť viac. Keď sa však pozerám na fotografie Ivana Kováča, pri sústredenom pozorovaní sa ma zmocňuje neistota. Je to naozaj tak? Človeku chýbajú slová, ktorými by dokázal opísať, čo sa tu v skutočnosti odohráva. Tento príbeh má svoju vlastnú fyziku. Na jeho pochopenie nestačí len zrak. Je potrebné preniesť sa do vnútorného sveta ovládaného zmyslami a predstavivosťou, a uvedomiť si, že fotografia nie je technický, ale mentálny proces. Oveľa dôležitejšie než to, čo je na obraze, je to, čo sa deje v hlave – ako keď počúvame hudbu.

Väčšina z nás používa zrak, no oveľa ťažšie je naučiť sa vidieť. Vedieť vidieť je umenie, ktoré prináša radosť až po mnohých namáhavých pokusoch. Je veľa toho, čo uniká našim všedným pohľadom, na ktoré sme zvyknutí.

Ivan Kováč patrí ku generácii fotografov, na ktorých pripadla úloha sprevádzať domácu spoločnosť spomienkami na obdobie pred zmenami, ktoré prišli s pádom komunizmu. Ale pozor! Nie je nijakým naivným obdivovateľom minulosti, ktorý sa necháva bezhlavo unášať jej nostalgickým čarom. Jeho práca je výborne zvládnuté dielo citlivého dokumentaristu. Takého, ktorý veľmi dobre vie, že dobrá fotografia nevzniká z rýchlosti, ale z čakania. A tiež že najlepším spojencom fotografa sú pochybnosti. O tom, či je na správnej ceste, či to, na čom pracuje, obstojí. A vie aj to, že okrem srdca a očí musí používať aj hlavu. Chápať, že budúcnosť krajiny sa primárne nerodí z pradávneho mýtu, ale z najbližšieho včerajška, a podľa toho pristupovať k súboru, ktorý chce ukázať. Ivan všetko splnil. Výsledkom je výborne zostavená výstavná kolekcia. Nesie viacero odkazov. Vyžaruje humor, ale nie paródiu, je to nadhľad tých, čo si to môžu dovoliť. Dokazuje, že dobrá fotografia je tajomstvom, očakávaním povzbudzujúcim ísť ďalej. Ukazuje, že aj v šedivom svete socializmu sa dá zobraziť život, ktorý sa nehodnotí podľa výkonu, ale podľa chvíľ, ktoré stoja za uchovanie. A potvrdzuje pravidlo, že farba je síce prívlastkom svetla pre sviatočné chvíle, ale pred revolúciou tu veľa sviatočnosti nebolo. Fotografie sú podmanivo čiernobiele a každej by som sa najradšej dotkol rukou.

Na záver ešte jedna dôležitá vec. Niečo, čo sa v kontexte doby hodí. Stará múdrosť o povolaných a vyvolených. V týchto fotografiách cítiť vášeň. Takú, ktorá pozdvihuje, niečo, čo má len málo ľudí. Vďaka nej sa Ivan aj sám stáva súčasťou príbehu a zanecháva tu stopu patriacu budúcnosti. Pretože nie je dôležité, čo bolo v skutočnosti a akým fotoaparátom to autor odfotil, ale čo cez fotografiu povedal. Rozumiete?

Alan Hyža, kurátor výstavy