MILUJEM ŤA, POĽSKO!

Rozprávky nášho detstva sa spravidla začínali slovami: „Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a za siedmimi dolami…“ Rozprávanie Maksa Skrzeczkowského síce čerpá z archetypov a citlivosti detského sveta, no zároveň kolíše na hrane medzi minulosťou a prítomnosťou. Nechýbajú v ňom pritom ani rýdzo „dospelé“ motívy, hlboko zakorenené v poľskej mentalite a každodennosti.

Názov cyklu odkazuje na intímne gesto – prejav hlbokej náklonnosti k človeku či miestu. Autor svoj vzťah zámerne zbavuje akejkoľvek diskrétnosti; a robí to cielene. Skrzeczkowského cyklus je umeleckým i emocionálnym zážitkom otvoreným priamo pred zrakmi verejnosti. Výkričník podčiarkuje naliehavosť slov a umocňuje ich charakter. Milujeme Poľsko – a milujeme ho vo všetkých jeho podobách. Je to vari požiadavka, rozkaz, expresívna podoba vyznania, či azda prosté konštatovanie faktu?

Na čo autor zameriava svoju fotografickú pozornosť? Siaha po témach, ktoré vníma ako dôležité, zložité, bizarné, bláznivé, krásne, ironické či poučné. Všetky tieto prívlastky spája jedno: vykresľujú krajinu, aká nemá obdoby. Každým stlačením spúšte pred nami Maks otvára nečakané, priam surrealistické svety. Niekedy ide o Pandorinu skrinku, inokedy o roh hojnosti. Projekt pripomína rodinný album, kde sa hrejivé spomienky prelínajú s ťažkými chvíľami a tváre obľúbených príbuzných splývajú s postavami, ktoré si už nikto nepamätá.

Vidíme obyčajný plot z drôteného pletiva poznačený zubom času – a hneď za ním hrdo vystavujú svoju krásu červené muchotrávky s klobúkmi zo starých plechových lavórov. Iný plot na Skrzeczkowského zábere stráži biely sadrový lev. Môže uprostred zimy pred pohrebníctvom postávať zástup Mikulášov v životnej veľkosti? V cykle „Milujem ťa, Poľsko!“ bezpochyby áno. V zasneženej krajine trpezlivo čakajú, kým na nich príde rad. Memento mori.

Do tejto svojskej rozprávkovej scenérie prirodzene zapadá aj zver – napríklad dvojhlavý vták so štyrmi nohami na prístavnom vlnolame. Čím bizarnejšie, tým pútavejšie. Kovové predvojnové zábradlie zviazané špagátom vypovedá mnohé o niekdajšej sláve anonymného meštianskeho domu, ale aj o vynaliezavosti nájomníkov, ktorí takto svojsky „zaistili“ bezpečnosť na dennodenne používanom schodisku.

Hoci Skrzeczkowského snímky na prvý pohľad vyvolávajú úsmev, nejde iba o sled vtipných asociácií. Predstavujú silný a naliehavý hlas v diskusii o tom, kto vlastne sme a v akej krajine žijeme. Sú reflexiou našich túžob o tom, ako by sme chceli byť vnímaní, i toho, ako dnes definujeme vlastnú národnú identitu. Kontrast medzi názvom „Milujem ťa, Poľsko!“ a záberom na zúboženého, pokriveného snehuliaka uprostred sivastej krajiny je nostalgickým návratom do detstva aj trefnou alegóriou dneška. Veď realita hovorí sama za seba.

Iga Niewiadomska

(publikované v časopise Kwartalnik Fotografia)