ĽUDSTVO V TIENI COSA NOSTRY

Letizia Battaglia (1935 – 2022) patrí nepochybne k najvýznamnejším osobnostiam talianskej dokumentárnej fotografie. Narodila sa v Palerme na Sicílii, vyrastala v rôznych talianskych mestách, no keď mala desať rokov, jej rodina sa vrátila do Palerma. Išlo o veľmi konzervatívne prostredie. Už v tomto veku ju na ulici obťažovali muži, a rodičia ju preto radšej držali doma. V šestnástich od rodičov utiekla, vydala sa a postupne vychovala tri deti. Fotografovať začala až po odchode od manžela, keď v roku 1969 pracovala ako novinárka začala si k svojim článkom robiť aj fotografie. Po troch rokoch života v Miláne sa po návrate do Palerma stala vedúcou fotografického oddelenia miestnej verzie denníka L’Ora a dokumentovala každodenný život mesta aj narastajúce násilie spojené s mafiánskymi vojnami. Jej fotografie sú čiernobiele, no priamo fyzicky cítite, koľko je v nich krvi. Spoločne so svojím o osemnásť rokov mladším partnerom Francom Zecchinom založila fotografické centrum Laboratorio d’IF, ktoré výrazne ovplyvnilo ďalšiu generáciu talianskych fotoreportérov. V druhej polovici osemdesiatych a na začiatku deväťdesiatych rokov pôsobila predovšetkým v komunálnej politike za Stranu zelených. Podporovala protimafiánske aktivity a na sklonku života založila medzinárodné centrum fotografie v Palerme.

Zaujímavá je aj jej „československá“ stopa. Letiziu Battaglia a Franca Zecchina spájalo dlhoročné priateľstvo s Josefom Koudelkom. Vďaka nim začal pravidelne od apríla 1980 cestovať na Sicíliu, navštevovali spolu náboženské procesie a sviatky, fotografovali spoločenský život v Palerme, zaujímal sa o súdne procesy s mafiou, no predovšetkým v rokoch 1980 – 1996 fotografoval palermskú psychiatrickú liečebňu.

Letizia Battaglia prežila väčšinu svojho života v Palerme a práve vzťah k tomuto mestu je jedným z kľúčov k pochopeniu jej fotografií. Jej fotografie mafie, detí, mladých dievčat, žien, chudobných štvrtí, náboženských slávností, mŕtvych tiel popravených aj portrétov osobností Palerma predstavujú rôzne vrstvy toho istého miesta. Vytvorila komplexný fotografický obraz jednej lokality a jej spoločnosti so všetkými sociálnymi, politickými a kultúrnymi rozpormi. Obraz, v ktorom sa neustále prelínajú každodennosť a násilie, veľké dejiny a súkromný život, osobná skúsenosť a sociálna realita.

Práve vďaka poznaniu, do akej miery sa Letizii Battaglia podarilo jedinečným spôsobom zachytiť komplexný obraz jedného miesta, sme upustili od zvyčajnej snahy predstaviť jej tvorbu v celej šírke a sústredili sme sa na fotografie zo Sicílie. Vynechali sme zábery, ktoré vytvorila v ďalších mestách Talianska i inde vo svete, napríklad v Prahe, ako aj portréty významných hercov a hudobníkov.

Najznámejšou časťou tvorby Letizie Battaglia sú fotografie mafiánskeho násilia a súdnych procesov. Sedemdesiate a osemdesiate roky predstavovali jedno z najtemnejších období moderných dejín Talianska. Palermo bolo dejiskom desiatok atentátov a vrážd sudcov, policajtov, novinárov i politikov. Battaglia ako jedna z prvých talianskych fotoreportérov dokumentovala zločiny sicílskej mafiánskej organizácie Cosa Nostra a často bývala prvou reportérkou na mieste činu. Zachytávala mŕtve telá na uliciach, pozostalých, vyšetrovateľov aj prizerajúcich sa obyvateľov mesta. Tieto fotografie sa stali nielen novinárskymi dokumentmi, ale aj historickými svedectvami o období, keď organizovaný zločin zásadným spôsobom ovplyvňoval život celej Sicílie. Vizuálna skúsenosť s násilím sa tu stáva jedným z najvýraznejších motívov jej diela. Battaglia sa však neusiluje o estetizáciu násilia. Práve naopak: jej fotografie často odhaľujú jeho banálnu, fyzickú a každodennú podobu. Zachytila zločin v čase, keď vyhŕkol na povrch v tej najhoršej podobe. Odvtedy nezmizol, len sa stal pre fotoaparát oveľa menej spektakulárnym a zaujímavým.

Jej neskoršia tvorba sa viac sústredila na ženy, deti, každodennosť, náboženské a spoločenské slávnosti, život najbohatších vrstiev aj chudobných ľudí v slumoch a úzkych uličkách mesta. Tieto fotografie možno na prvý pohľad vnímať ako lyrickú protiváhu k fotografiám mafie. V skutočnosti sú však ich prirodzeným pokračovaním. Battaglia totiž nefotografovala „dve Sicílie“ – jednu násilnú a druhú poetickú, ale jedinú spoločnosť, v ktorej tieto protiklady existovali súčasne.

Fotografie Letizie Battaglia sú nepochybne hlboko sicílske, no môžu byť blízke aj stredoeurópskemu divákovi. Nie preto, že by naša spoločenská skúsenosť bola totožná, ale preto, že aj my žijeme na konkrétnych miestach, ktoré majú svoje vlastné konflikty, sociálne rozdiely a historické vrstvy. Battaglia nás učí pozerať sa na vlastné prostredie nie ako na niečo samozrejmé, ale ako na priestor, ktorý stojí za systematické fotografické skúmanie. A že fotografovať vlastný svet zároveň znamená prevziať určitú zodpovednosť za to, čo v ňom človek vidí.

Tomáš Pospěch