Panigiria

Héliogravure by Fanny Boucher

Fotografie na konci knihy Johna Demosa Grécko, ktoré odchádza výrazne kontrastujú s jeho predchádzajúcimi fotografiami – a poskytujú kľúč k neskoršej tvorbe umelca. Fotografie nezmrazujú pohyb. Skôr umožňujú prevziať kontrolu nad pohybom. Práve to sa stalo impulzom pre Sériu Panigiria. Fotografie sa dotýkajú témy panigiria, osobitnej formy gréckeho obradu, ktorý sa zvyčajne koná v dňoch pripomínajúcich rôznych svätcov pravoslávnej cirkvi. Demosa neustále zaznamenávanie – a podľa niektorých interpretovať – jeho víziu „Grécka, ktoré sa vytráca“.

Posledná fotografia, Papingo, 1975, je surrealistickým tancom, kde svetlo a pohyb splývajú do jedného. Postavy víriace okolo skupiny hudobníkov – zachytené pri dlhom expozičnom čase – sú už len ťažko rozpoznateľné ako ľudia. Skôr sa javia ako esencie. Stávajú sa tancom. A ako Yeats napísal: „Kto rozlíši tanečníka od tanca?“ Kritik John Berger poznamenal, že fotografia je „spomienka na život, ktorý žijeme“. Ak túto myšlienku vezmeme doslova, je podnetná; v spojení s Demosovým najkontroverznejším – a zároveň najúspešnejším – dielom, sériou Panigiria, však predstava „prežívaného života“ nadobúda mimoriadne živú a mnohovrstevnú presvedčivosť.

Pre Yiannisa Demosa má séria, na ktorej pracoval v rokoch 1975 – 1994, jedinečný osobný rozmer. Zistil, že až keď ho hudba pohltila, dokázal zachytiť tanec. „V mojom najlepšom diele,“ hovorí, „z fotografického hľadiska so mnou hudba robila to isté, čo robila s ľuďmi, ktorí tancovali. Práve hudba tvorila fotografie.“ Špecifický rozmer hraničiaci s metafyzickým dodávajú Demosovým dielam sekvencie, čo s určitými výhradami pripúšťa: „Chcem zaznamenať rozostrenosť, prchavosť. No viac než to chcem v divákovi vyvolať pocit – a tu to začína byť zložité – pocit niečoho, čo smeruje k mystickému.“

A aj noc, keď sa konajú obrady panigiria, má pre fotografa svoje osobitné čaro. „V noci, v tme,“ hovorí, „milujem ten okamih, keď veci vznikajú a veci miznú.“ „Čo ma naozaj zaujíma, je svetlo,“ hovorí Demos – a pri pohľade na jeho dielo by bolo ťažké toto tvrdenie vyvrátiť. „Svetlo je pre mňa dôležité,“ záhadne sa usmieva, „už len preto, že existuje vďaka tme. Pretože ma zaujíma, ako svetlo vystupuje z tmy. Chcem, aby žiara vychádzala z kompozície objektov, ktoré fotografujem.“

Téma pominuteľnosti je v tejto sérii podstatne hlbšia než v jeho skoršej tvorbe – akoby sa napokon konfrontoval so svojou minulosťou a teraz skúmal samotnú podstatu, a nie matériu vecí, ktoré pominú. Séria Panigiria je zároveň metafyzickou rozpravou aj apelom na duchovnú vyrovnanosť vo vzťahu k času. Metafyzika vyviera z nadpozemských obrazov ľudí – víriacich v prízračnom tanci – zachytených ako esencie. Apel na duchovnú vyrovnanosť vychádza z fotografovho chápania plynutia času. „V každom okamihu,“ hovorí Demos, „sa svet tvorí a v každom okamihu sa svet ničí. Ako fotograf to buď zachytíte, alebo nezachytíte.“

Hoci je však Demosova tvorba vo svojej podstate inšpiratívna, vyžaduje si mimoriadnu mieru zdržanlivosti. „Je fascinujúce sledovať ho pri práci,“ poznamenáva jeho blízky priateľ, básnik Don Scofield. „Jeho schopnosť sústrediť sa je úžasná – je neustále v strehu.“ Na to Demos odpovedá: „Veci sa dejú neustále, ja sa len snažím hľadať medzi nimi súvislosti. A úprimne, neviem, do akej miery má svet nejaký význam. Svet vám nie je daný vopred.“

Mark Mallett, Aténska hviezda, 1986

Panigiria v Zagori

Od úsvitu ľudstva je identita komunity a miesto, kam patrí, neoddeliteľne spojené s rituálmi. Priamym potomkom takýchto rituálov je grécky obrad panigiria, keď sa hoduje a tancuje na počesť svätca. Predmetom Demosových fotografií v tejto sérii je konkrétne panigiria v Zagori, zhluku horských dediniek v Epiruse v severozápadnom Grécku.

Demosove dlhé expozičné časy niekedy spôsobujú, že tanec sa stráca v opare abstrakcie a pomaly sa pohybujúcu skupinu sublimujú do žiarivej aureoly obklopujúcej hudobníkov pod stromom na cintoríne pri kostole – na mieste, ktoré evokuje pradávne časy, keď ešte neexistovala architektúra a stromy označovali posvätné miesto určené pre ľudské rituály. Inokedy sa Demosove zábery s krátkou expozíciou zameriavajú na jednotlivých tanečníkov a hudobníkov, ktorých momenty slávnostného vytrženia sa premietajú do kompozícií takej intenzity, že sa stávajú manieristickými maľbami agónie a extázy.

Tieto rozličné rytmy fotografického diania a obraznosti sa spájajú do fragmentov deja či azda stôp spomienky, ktoré naznačujú hlboký význam, ktorý zostáva dráždivo blízko, a predsa je vždy neuchopiteľný, za hranicou záberu. Alexandra Stara