ZDENKA

Karol Kállay (1926 – 2012) bol rozhodne naším najznámejším a najrešpektovanejším fotografom, Karlom Gottom medzi fotografmi: pánom fotografom, maestrom. Autorom so západoeurópskym presahom, no stále s východoeurópskym terroirom, umelcom, ktorému (by) sa neoplatilo emigrovať, pretože by stratil možnosť, a možno aj isté privilégium, vidieť a reflektovať svet z oboch strán železnej opony.  

Pritom Kállay nebol autorom v bežnom slova zmysle – nemal „svoje“ témy, do ktorých by bol, podobne ako hoci Martinček v prípade starých Liptákov, celoživotne zamilovaný. Bol dobrý vo všetkých žánroch: v portrétoch, v móde, v krajinárskej fotografii, v cestopisnej reportáži – domácej i exotickej. Aj jeho oficiálne objednávky boli vždy kultivované. Bol to autor, na ktorého bolo spoľahnutie. Jednoducho profík. Aj preto, keď ma Václav Macek oslovil, či by som pri príležitosti maestrovej storočnice nepripravila pre Mesiac fotografie nejaký svoj (možno generačný?) pohľad na Kállaya, lákalo ma to. 

Karol Kállay bol fotografom svetobežníckeho tvorivého gesta a širokého záberu. Aj preto ma pri predstave potenciálnej výstavy zaujímala skôr intimita – niečo menej známe, civilnejšie, amatérske, v dobrom slova zmysle. Niečo, čo by aj zasvätené kállayovské publikum prekvapilo. V tomto duchu sme oslovili autorovho syna Martina, tiež fotografa, ktorý archív svojho otca dobre pozná a supervízuje. Na zozname tém, ktorý Martin Kállay ihneď preškrtal, bol aj „rodinný“ Kállay – portréty blízkych a manželka Zdenka. Tá ma zaujímala najviac. Z otcovho archívu teda Martin Kállay „vyrešeršoval“ kolekciu portrétov svojej mamy Zdenky, väčšinou z 50. resp. ranných 60. rokov. Myslím si, že črtajúca sa kolekcia potešila nás oboch. Lebo sú to veľmi pekné a – ak to tak možno povedať v profesionálnom kontexte – milé snímky. Nielen preto, že máme pred sebou fotogenickú mladú ženu s veľkým úsmevom, ale možno aj preto, že ten profík za fotoaparátom k nej cíti čosi viac a my na tejto (láskavej) interakcii, na tejto fotke s prívlastkom divácky, participujeme. To žánrové rozostrenie medzi kultivovaným portrétom (blízkeho človeka) a „produktovou“ módnou fotografiou, ktorá predáva sexepíl, je tým „čosi“, čo celú túto kolekciu robí jedinečnou.     

Pritom o Zdenke, manželke Karola Kállaya, nevieme veľa. Po smrti manžela prevzala pár jeho cien, poskytla médiám pár rozhovorov. Vždy pekne spomínajúce na manžela a spoločný život. Aj Karol Kállay jej vo svojich memoároch Potulky životom venuje viacero vďačných spomienok. Po adrenalíne vo svete pri fotení cestopisných reportáží, hoc aj pre nemecký časopis GEO, pri nej vždy nachádza spočinutie a porozumenie. Vidíme ju tu aj na pár fotografiách, vždy usmiatu. 

Zdenka a Karol sa zoznámili v roku 1948 na nakrúcaní Čertovej steny, jedného z prvých filmov povojnovej slovenskej kinematografie. On tu fotografoval, česká turistka Zdenka bola na výlete. Vzali sa v roku 1950 v Prahe. Zdenka sa následne presťahovala na Slovensko – do Žiliny a veľmi  rýchlo sa naučila po slovensky. Potom prišli deti, rodina, sťahovanie a zatepľovanie rodinných hniezd, background a management vysoko vyťaženého partnera. Manželia a neskôr aj deti veľa športovali: chodili na túry, lyžovali, splavovali slovenské rieky. A veľa cestovali, obaja boli výborne jazykovo vybavení. Keď bolo doma voľnejšie, pracovala Zdenka príležitostne ako sprievodkyňa. V jednom z mála rozhovorov o svojom živote s fotografom Kállayom povedala: „Bola som jeho celoživotnou partnerkou nielen v súkromnom, ale i v profesionálnom živote. Bola som jeho múzou.“ A my dodajme: áno – múzou, partnerkou, manželkou…, ktorá plnohodnotnú kariéru svojho manžela umožnila.  

Petra Hanáková