Josef Sudek (1896 – 1976)

Album 18 fotografií pri príležitosti stého výročia narodenia Josefa Sudeka (1896 – 1976) zostavila a vydala Anna Fárová 17. marca 1996 v náklade 96 číslovaných výtlačkov. Grafickú úpravu navrhol Martin Balcar, litografické podklady zhotovil grafický ateliér Leonardo a tlač zabezpečila tlačiareň Triko.

Na úvodnej strane sa nad textom nachádza fotografia železnej pravej ruky, ktorá je atribútom tej, o ktorú Josef Sudek prišiel počas prvej svetovej vojny. Výber fotografií z rokov 1924 až 1974 zahŕňa všetky výrazné motívy Sudekovej tvorby.

Sudekov svet je tichý.
Je naplnený obyčajnými predmetmi, zákutiami, oknami, záhradami a krajinou, ktoré by za iných okolností mohli zostať takmer nepovšimnuté. Pohár, stôl, kúsok ovocia, konár stromu či predmet položený na parapete sa v jeho fotografiách stávajú takmer živými protagonistami. Akoby boli starostlivo pripravenými modelmi čakajúcimi na svoje vlastné fotografické predstavenie.
Sudek však nefotografuje iba predmet.
Fotografuje svetlo, ktoré naň dopadá. Tieň, ktorý ho obklopuje. Vzduch medzi predmetmi. Čas, ktorý sa v priestore na chvíľu zastaví.
Jeho fotografie pôsobia jemne a citlivo, akoby sa obraz vynáral z jesenného okna, z rannej hmly alebo z ticha krátko po daždi. Svetlo uňho nie je iba technickým prostriedkom fotografie. Stáva sa samotným predmetom pozorovania. Niečím, čo možno nielen vidieť, ale takmer cítiť.
Táto výstava nechce diváka viesť cez komplikovaný koncept, ani mu vnucovať jediný spôsob, akým sa má na fotografie pozerať. Naopak. Chce mu umožniť na chvíľu spomaliť.
Zastaviť sa.
Nadýchnuť sa.
Pozerať sa.
Sudek nás učí pozerať sa na veci, okolo ktorých prechádzame každý deň, akoby sme ich videli po prvýkrát. Ukazuje nám, že krása nemusí byť ukrytá v neobyčajnom. Môže sa nachádzať v úplne všednom okamihu, v obyčajnom predmete, v kúsku svetla dopadajúcom na stôl alebo v krajine, ktorú sme už mnohokrát videli.
Možno nejde ani tak o to, hľadať niečo nové.
Možno stačí naučiť sa inak pozerať na to, čo už poznáme.
Sudek vnímal priestor spôsobom, ktorý nás núti premýšľať o energii miesta, o pamäti predmetov i o tichu, ktoré zostáva medzi jednotlivými okamihmi. Jeho fotografie nevolajú po našej pozornosti. Trpezlivo na ňu čakajú.
A práve preto je táto výstava pozvaním k spomaleniu.
K pohľadu, ktorý nemusí okamžite pomenúvať.
K svetlu, ktoré nemusíme iba vidieť, ale môžeme sa ho pokúsiť precítiť.
K obyčajným veciam, ktoré sa v správnom okamihu môžu stať neobyčajnými.
Sudek nám pripomína, že nie všetko musí byť zložité, aby to bolo hlboké. Nie všetko musí byť veľké, aby to bolo dôležité. A nie vždy musíme hľadať niečo nepoznané tam, kde to možno vôbec nie je.
Niekedy stačí zostať pri tom, čo je pred nami.
Pozerať sa o trochu dlhšie.
A objaviť krásu v obyčajnom.

Natália Angletová