GENTLEMEN’S CLUB

Čo vieme o mužoch, ktorí platia za sex? Verejne prezentované príbehy o prostitúcii sa tradične zameriavajú na ženy – na otázky vykorisťovania a autonómie, násilia a prežitia, obchodovania s ľuďmi a práce. Druhá polovica tohto obchodu – klient – však zostáva akosi zvláštne mimo pozornosti. Klient je často redukovaný na typ, morálnu kategóriu, alebo je jednoducho zostáva mimo záberu.

V súbore Gentlemen’s Club Cristina De Middel obracia svoju pozornosť na túto absenciu. Projekt sa začal zdanlivo jednoduchou otázkou: čo sa deje v mysli muža, ktorý sa rozhodne platiť za sex? Autorka namiesto toho, aby pristupovala k téme na základe súdenia alebo vopred stanovených záverov, používa metódu, ktorá formovala veľkú časť jej tvorby: zvedavosť. Počas niekoľkých rokov vyhľadávala a fotografovala mužov, ktorí platili za sex, pričom pracovala v rôznych krajinách a kultúrnych kontextoch. Projekt začala realizovať v Brazílii a následne ho rozšírila na Kubu, Thajsko, Indiu, Mexiko, Spojené štáty a ďalšie miesta. Postupne tak vznikal archív, v ktorom sa mení geografia, no mnohé základné otázky zostávajú pozoruhodne podobné.

Pre tento súbor je kľúčové samotné stretnutie. Cristina De Middel nie je neviditeľnou pozorovateľkou. Je ženou, ktorá stojí za fotoaparátom a žiada mužov, aby hovorili o sexe, túžbe, peniazoch, intimite a hanbe. Toto obrátenie tradičnej rodovej dynamiky dodáva portrétom osobitné napätie. Muži sú zvyknutí zastávať pozíciu klienta – človeka, ktorý sa rozhoduje a platí za to, aby sa pozeral, dotýkal alebo si privlastnil dočasný zážitok. Na autorkiných fotografiách sa stávajú tými, na ktorých sa pozerá.

Fotoaparát nenápadne prerozdeľuje moc. De Middel však toto obrátenie pozícií nepoužíva na odhalenie alebo poníženie fotografovaných osôb. Fotografovanie sa namiesto toho stáva vyjednávaním: medzi fotografkou a fotografovaným, ženou a mužom, viditeľnosťou a skrývaním, zvedavosťou a vlastnou ochranou. Muži sa rozhodnú, koľko zo seba sú ochotní odhaliť, kým autorka rozhoduje o tom, akým spôsobom sa toto odhalenie pretaví do obrazu.

Pre niektorých sa toto vyjednávanie končí anonymitou. Tváre miznú za tieňmi, objektmi, gestami alebo architektúrou záberu. Niekedy je skrývanie reakciou na potrebu fotografovaného nebyť rozpoznaný; v rámci série však anonymita získava širší význam. Skrytá tvár nám odopiera uspokojenie z predstavy, že portrét dokáže človeka pred nami úplne vysvetliť. Vidíme telo, miestnosť, postoj, možno čiastočne zadržaný výraz – a sme nútení konfrontovať sa s tým, ako rýchlo si z útržkov vytvoríme predstavu o charaktere človeka.

V tomto zmysle je to, čo zostáva neviditeľné, rovnako významné ako to, čo fotografia odhaľuje. Výpovede túto neistotu ešte prehlbujú. De Middel hovorila s viac než stovkou mužov o ich motiváciách, túžbach, osamelosti, vzťahoch, fantáziách a rozporoch. Výsledkom nebol jeden portrét klienta, ale skôr nemožnosť takýto portrét vytvoriť.

V tomto smere tu neexistuje typický muž. Rozprávania mužov sa vzpierajú upokojujúcej jednoduchosti stereotypov. Túžba sa prelína s osamelosťou, sila so zraniteľnosťou, intimita s obchodom, hanba s potrebou hovoriť. Projekt sa postupne posúva od prostitúcie do širšej, nepríjemnejšej oblasti: k mužnosti, emocionálnej izolácie a obmedzenému priestoru, ktorý muži často dostávajú – alebo sami dávajú – na vyjadrenie svojej zraniteľnosti.

„Hovorili so mnou o sexe,“ spomína De Middel. „Spovedali sa.“ Slovo je dôležité. Priznanie si vyžaduje zraniteľnosť, ale aj niekoho, kto je ochotný počúvať bez toho, aby sa okamžite rozhodol, čo toto priznanie znamená. V tomto zmysle je počúvanie rovnako dôležité ako fotografovanie. Tento posun zabezpečuje projektu Gentlemen’s Club veľmi osobné miesto v autorkinej tvorbe.

O niečo skôr strávila tri roky fotografovaním sexuálnej pracovníčky v rámci projektu The Life and Miracles of Paula P. Mala pocit, že prostitúciu spoznala z jednej strany, kým tá druhá zostávala pre ňu do veľkej miery nepochopiteľná: „Stále som nechápala, čo sa deje v mužskej mysli.“

Táto otázka nebola čisto intelektuálna. Cristina De Middel sa stala ako tínedžerka obeťou sexuálneho zneužitia, ktorý hlboko ovplyvnil jej vnímanie mužov. Počas rozhovorov, ktoré sa stali základom projektu Gentlemen’s Club, sa začalo diať niečo, čo neočakávala. „Uvedomila som si, že mám veľmi skreslený obraz o mužoch,“ hovorí. „Pomohlo mi to pochopiť ich. Pomohlo mi to poľudštiť túto časť mužov.“ Poľudštiť neznamená odpustiť. Neznamená to ani ospravedlniť správanie alebo zbaviť zodpovednosti. Znamená to odmietnuť pohodlie, ktoré prináša premena ľudí na symboly. „Uvedomila som si, že sa uzdravujem.“ To, čo sa začalo ako skúmanie prehliadanej sociálnej skupiny, sa tak neočakávane stalo procesom sebaskúmania. Pre fotografku, ktorá dlho používala fotoaparát ako prostriedok na spochybňovanie sveta, sa Gentlemen’s Club stal spôsobom spochybňovania – a transformácie – jej vlastných predpokladov.

Takéto zvraty sú charakteristické pre tvorbu Cristiny De Middel. Už od projektu The Afronauts opakovane spochybňuje nárok dokumentárnej fotografie na istotu. Jej tvorba sa pohybuje medzi faktom a fikciou, dôkazom a predstavivosťou a kladie otázku nielen ohľadom toho, čo fotografie ukazujú, ale aj toho, aké očakávania do nich vnášame. Pre autorku nie je dokument strojom na produkovanie definitívnych odpovedí. Je to priestor, v ktorom možno destabilizovať známe naratívy.

Gentlemen’s Club si zachováva túto nestabilitu až do posledného gesta. Medzi viac než stovkou skutočných výpovedí De Middel predstavuje jedného fiktívneho účastníka – herca stvárňujeceho príbeh, ktorý sama opisuje ako „príbeh v štýle Pretty Woman“. „Vždy potrebujem ešte jeden posledný krok,“ hovorí. „Ešte jeden posledný úsmev.“ Tento zásah je síce malý, ale významný. Fikcia nevstupuje do projektu preto, aby znehodnotila svoj dokumentárny základ, ani jednoducho preto, aby diváka oklamala. Vnáša pochybnosti do štruktúry, ktorá by inak mohla pôsobiť ako úplná. Každá výpoveď je v konečnom dôsledku formovaná pamäťou, sebavnímaním, opomenutím a výkonom. Každý portrét obsahuje to, čo je zobrazené, ako aj to, čo zostáva neprístupné.

Humor, irónia a fikcia sa v autorkinej tvorbe vracajú práve v okamihoch, keď sa istota zdá byť najlákavejšou. Úsmev nie je únikom od závažnosti témy. Je to spôsob, ako zachovať otvorenú interpretáciu.

Gentlemen’s Club od nás nežiada, aby sme mužom, ktorých zobrazuje, odpustili, odsúdili ich alebo sa s nimi stotožnili. Ani nesľubuje, že pozornejší pohľad prinesie jednoduchú pravdu. Žiada čosi náročnejšie: pozerať sa na človeka, ktorého tvár môže zostať skrytá, počúvať bez okamžitého odsúdenia a odolať príliš rýchlemu vyvodeniu záveru.

Možno práve tam sa zvedavosť stáva empatiou – nie v súhlase, ale v ochote nechať druhého človeka, aby zostal komplikovaným.

Jana Rajcová