OSTROV FARBOSLEPÝCH

Na týchto fotografiách je čosi znepokojujúce. Keď do nich vstupujeme, rozprestiera sa pred nami tropická krajina, ktorá však odmieta farby, ktoré od nej očakávame. Listy žiaria ružovou a bielou. Z temnoty vystupujú telá. Tváre prerušujú tiene, gestá, listy, ruky. Oči sa zatvárajú pred svetlom. Miestami pôsobia fotografie takmer halucinačne, inokedy zvláštne ticho. Spoznávame svet, v ktorom sa však predsa len niečo posunulo.

Ostrov farboslepých sa začína otázkou, na ktorú fotografia v skutočnosti nedokžáe odpovedať: Ako vidí iná osoba? Sanne De Wilde sa vybrala na Pingelap, malý atol v Tichom oceáne, kde nezvyčajne veľká časť populácie trpí achromatopsiou, zriedkavým dedičným ochorením, ktoré ovplyvňuje vnímanie farieb a spôsobuje akútnu citlivosť na svetlo. Výskyt tejto poruchy na ostrove možno vysledovať z generácie na generáciu a stal sa súčasťou histórie a kolektívnej pamäti Pingelapu.

Pozornosť De Wilde však vzbudila nielen táto genetická porucha. Zaujímala sa o neviditeľné dedičstvo, ktoré si nesieme v telách, a o spôsob, akým môže biologická rozdielnosť formovať vzťah človeka k svetu. Postupne sa projekt stal skúmaním niečoho ešte neuchopiteľnejšieho: samotnej nestálosti vnímania.

Fotografia sa zdá byť ideálnym médiom pre takéto skúmanie. Fotografia vzniká zo svetla. Sľubuje, že nám ukáže to, čo tu bolo. A napriek tomu sa na Pingelape svetlo stáva nespoľahlivým. Žiarivé tropické slnko môže skôr ohromiť ako osvetliť. Zrak sa pred ním zatvára. Tváre sa odvracajú. Ľudia vyhľadávajú tieň. S ubúdajúcim denným svetlom je orientácia vo svete jednoduchšia. Známa rovnica – viac svetla znamená väčšiu viditeľnosť – sa nenápadne prevracia naruby.

De Wilde umožňuje, aby sa tento rozpor prejavil na samotných fotografiách. Pohybuje sa medzi čiernobielymi, infračervenými fotografiami a ručne upravenými fotografiami. Rozhodla sa pracovať s infračerveným fotoaparátom, ktorý nikdy predtým nepoužívala, a zámerne sa vzdala určitej miery kontroly. Fotoaparát dokázal zaznamenávať farby, ktoré sama nemohla predvídať. Aj sama fotografka musela vstúpiť do sveta, v ktorom sa dôverne známy vzťah medzi videním a poznaním stal neistým.

A tak sa ostrov stáva zvláštnym. Vegetácia žiari. Pokožka mení svoju teplotu. Známe farby miznú a objavujú sa nemožné. Krajina osciluje medzi niečím pozemským a imaginárnym.

Pri pohľade na tieto fotografie váhame. Vidíme viac, alebo menej? Obrazy sa nepokúšajú reprodukovať videnie iného človeka. Takýto preklad by nemohol byť nikdy presný. Namiesto toho vytvárajú priestor neistoty – miesto niekde medzi pozorovaním a predstavivosťou, medzi tým, čo zaznamená fotoaparát, a tým, čo naša myseľ očakáva, že uvidí. Možno práve preto fotografie pôsobia menej ako dokumenty a viac ako spomienky alebo sny. Hľadáme informácie, no nachádzame atmosféru. Hľadáme tváre, no oči miznú. Očakávame sýte farby tichomorského ostrova, no farba sa stáva nestálou: niekedy chýba, inokedy je jej priveľa, a niekedy pôsobí takmer nadprirodzene.

Je v tom krása, ale aj nepokoj. Fotografie nás zvádzajú a zároveň nám odopierajú istotu. Postupne si divák uvedomuje čosi, na čo zvyčajne zabúdame: samotný akt videnia. Začíname si všímať vlastné oči. Uvedomujeme si, ako automaticky im dôverujeme. List je zelený. More je modré. Kvet je červený. Hovoríme, akoby tieto farby nesporne patrili samotným predmetom. Fotografie však túto istotu uvoľňujú. Pripomínajú nám, že farba pre nás neexistuje nezávisle od vnímania. Vzniká stretnutím medzi svetom, okom a mysľou.

De Wilde túto neistotu ďalej rozvíja prostredníctvom spolupráce. Ľudia z Pingelapu boli vyzvaní, aby maľovali na čiernobiele fotografie bez toho, aby vedeli, aké farby používajú. Farba sa tak vracia do obrazu nie ako optická pravda, ale prostredníctvom gesta, pamäti, jazyka a predstavivosti. Na tomto akte je niečo nenápadne krásne. Farba môže existovať aj vtedy, keď ju nevnímame spôsobom, ktorý väčšina z nás považuje za samozrejmý. Má svoje názvy. Nesie v sebe asociácie. Dokáže ju opísať niekto iný. Môže zostať v pamäti ako predstava. Môžeme si ju predstavovať.

Výsledné fotografie sa vznášajú niekde medzi videním a poznaním. A možno práve tu Ostrov farboslepých postupne obracia pozíciu nás divákov. Spočiatku si môžeme myslieť, že sme sa prišli pozrieť na ľudí, ktorí vidia inak. No čím dlhšie sa ponoríme do obrazov, tým viac sa tento rozdiel začne rozpúšťať.

Otázkou už neznie: Čo v ich videní chýba? ale: Aké sú hranice nášho vlastného videnia? Nedokážeme vstúpiť do zraku inej osoby. Nemôžeme vedieť, či dvaja ľudia vnímajú rovnakú červenú, rovnakú tmu, rovnakú intenzitu svetla. Obývame spoločný svet, no každý z nás si v sebe nosí jeho súkromnú podobu. Fotografia nedokáže preklenúť túto vzdialenosť. Môže nám však umožniť ju pocítiť.

Na chvíľu, pred týmito zvláštnymi stromami, miznúcimi tvárami a žiarivými telami, stráca viditeľný svet svoju istotu. Farba sa opäť stáva tajomnou. Svetlo sa stáva niečím, čomu nemôžeme úplne dôverovať.

A videnie – to, čo robíme tisíckrát denne bez premýšľania – sa stáva aktom predstavivosti.

Jana Rajcová