Veci v skrytom obraze

V aktuálnom projekte výstavy Jozef Sedlák vníma prostredníctvom experimentu s fotografickým obrazom genealógiu média fotografie v rôznych rovinách ako historickú a transcendentálnu cestu analógového obrazu sveta a človeka ako obrazovej pamäti – archívu.  Pre diváka je takmer nemožné oddeliť ambivalenciu výtvarne štylizovaného obrazu a sociologickej semiotiky čistej fotografie. Výstava tak predstavuje filozoficko-technologický mix narábania s obrazom, s relevantnou informáciou o návrate ku koreňom média fotografie.

Projekt Latencia I. (2011) sprítomňuje prelínanie spomienok, uvažovanie v intenciách zmyslu, podstaty a princípov existencie. Autor nás vedie „za“ striebrocitlivú vrstvu k absolútne vyčistenej filozofickej rovine tzv. latentného obrazu a metafyzických schopností fotografie. Jozef Sedlák nerieši len technologické či experimentálne možnosti fotografie, ale cez médium fotografie vypovedá o všeobecne platných otázkach, o zmysle ľudského bytia, smrti, osude človeka a sveta. Hlavný motív tvoria veľkoplošné negatívy 70 x 100 cm,  ktoré priamym – kontaktným spôsobom vytvárajú na klasickom barytovom fotopapieri za pomoci prirodzeného svetla v priestore tzv. povrchový latentný obraz. Príbeh fyzikálnej premeny je zároveň samotným záznamom konceptu procesuálneho umenia, artikulovaný zánikom diela. Rozdiel spočíva v tom, že kým sa interakciou s divákom latentný obraz mení v reálnom čase, skutočný a zmrazený príbeh na fotografiách už dávno odznel, zostalo prchavé fluidum neviditeľného, hoci už existujúceho obrazu. Jozef Sedlák projekt posúva ďalej, do faktografickej polohy znovuobjaveného archívu a osobných artefaktov pozostalosti. Vkladá naskenované originálne predmety a fotografie a spolu s digitálnymi fotografiami autor vytvára pomyselnú mozaiku archívu a metaforickú mapu portrétov, vecí, zariadenia izieb, domu.

Projekt Pod tvárou (2016) je konštrukcia priestorovej fotografickej inštalácie s kombináciou veľkoplošných digitálnych tlačí (reprodukcií latentných portrétov). Inštaláciu tvorí osem objektov – stolov s otváracími doskami. Vrchnú platňu každého stola tvorí veľkoplošný negatív z plexiskla s portrétmi blízkych ľudí autora. Na povrchu každého stola je v predstihu procesom latentného obrazu na klasickom fotopapieri exponovaná tvár Krista z Turínskeho plátna, ktorá sa divákovi odhalí, keď odkryje vrchný kryt stola. Prostredníctvom prirodzeného svetla, ktoré postupne (častým dvíhaním dosky – prúdením svetla a kontaktným dotykom plexiskla na fotografickom podklade) presvetľuje portréty ľudí, inicializuje dvojexpozíciu tváre z Turínskeho plátna s danou tvárou človeka. Ostrosť, čitateľnosť každej latentnej „fotomontáže“ (tváre Krista a človeka) je podmienená intenzitou svetla, dĺžkou času osvetlenia a opakovaným vyklápaním krytu negatívu. Takto prebiehajúci proces latentných obrazov sa stáva mementom obrazovej metanoi – osobnej cesty a pamäti, rovnako ako sú znepokojujúce hybridné portréty nihilizujúcim a zároveň  vykupujúcim faktorom.

Cyklus Latencia II. (Pohľadnice z New York City) (2001 – 2011) je prezentovaný formou priestorovej inštalácie v drevených kazetách zavesených na stene alebo postavených na maliarskych stojanoch, s klasickým fotografickým papierom v spodnej časti a negatívom umiestneným vo vrchnom kryte rámu. Prostredníctvom opakovaného odkrývania tejto vrchnej dosky divákom a vplyvom svetla sa negatívny obraz presvetľuje na pozitívny podklad. Častým zásahom ručného vyklápania negatívneho obrazu sa divák stáva neoddeliteľnou súčasťou tohto procesuálneho diela, rozplýva sa v ňom, pretože bez neho by neexistovalo. V kazetách sú umiestnené dokumentárne zábery, ktorých vizualita je dráždivá a premenlivá, a my máme pocit, akoby samotný latentný obraz už nestačil, hoci práve on je zodpovedný za posun do línie metafory ataku. Fotografie vznikli v štáte New York tri mesiace pred teroristickým útokom na dvojičky. Vizuálne čistý fotografický dokument  zachytáva bežný život v New Yorku, ktorý si autor privlastňuje ako súčasť priestorovej inštalácie. Latentný obraz symbolizuje realitu a situácie pred samotným atakom na dvojičky a moduluje zbraň nielen ako program virtuálnej hry, ale vyvíjajúcu sa a neustále hroziacu potenciálnu hrozbu. Banálne pouličné scenérie sa zarámovaním a posunom do latentnej roviny obrazu stávajú mementom úcty k zraneniu kolektívnej pamäte, no zároveň sú nihilizujúcim faktorom k domnelo zmysluplným aspektom každodenného života.

     Nemôžeme však tvrdiť, že by sa s nami Jozef Sedlák zahrával na percepčnej úrovni, pretože je autorom pravdy a priamej, úprimnej sebareflexívnej analýzy, a v aktuálnom projekte výstavy je zároveň obrazovým kronikárom histórie fotografie. Koncept výstavy je podriadený autorovým zámerom, ktoré plynulo prekračujú dialektiku času práve prelínaním analógových a digitálnych vlastností média fotografie. Témy latentného obrazu a jeho filozofickej roviny sa Jozef Sedlák dotýka vo svojej tvorbe opakovane a v rôznych súvislostiach. Raz zaujíma eticky hodnotiaci názor k všeobecným spoločenským aktom, inokedy siaha do intímnej sféry rodinného albumu, aby nám prostredníctvom historických portrétov umožnil nahliadnuť do časového záznamu konkrétnych osudov. Tým sa význam latentného obrazu analogicky, ale aj komparatívne prelína so vzácnosťou “možného videnia”, pričom divák je tak do istej miery sám tvorcom toho, čo má byť viditeľné, a, naopak, čo má zostať skryté vo vrstvách zlúčenín striebra. Tak ako je samotná a pôvodná efemérnosť vpísaná do fyzikálne ešte „nevideného“ či „neviditeľného“, tak je tento vizuálny oxymoron „výrečným mlčaním“ vpísaný do samotného príbehu dejín fotografie.